Moje písačky rok 2023

Politikárčenie pri pive

Imigráciu potrebujeme   (2026) Každý štát chce byť suverénny   (2026) USA – imperialistická veľmoc – jediná na svete   (2022) Kamarát Ďurko z Ameriky   (2023) Jedenáste Božie prikázanie   (2023) List prezidenta Putina prezidentovi Bidenovi   (2022) Nobelovu cenu za mier 2023 neprijmem!   (2023)   Detský výtvarný krúžok v knižnici v Guisborough   (2023) Alfy, Bety a Epsilony v roku 2023   (2023) Pestrofarebná spoločnosť / Fargerikt felleskap   (2022) Multikulturalizmus v Spojenom kráľovstve   (2022) Black Lives Matter - More   (2024) Amish koláče a torty na poľnej ceste   (2022) Malé, ale naše – Teesside International Airport   (2022) Išiel som na pizzu   (2022)

Písačky rok 2023

Kamarát Ďurko z Ameriky Jedenáste Božie prikázanie Nobelovu cenu za mier 2023 neprijmem! Detský výtvarný krúžok v knižnici v Guisborough Alfy, Bety a Epsilony v roku 2023 Nobelovu cenu za mier 2023 neprijmem!

e-mail: web: Vlado Branko URL:  www.vlado.branko.eu

domov

Kamarát Ďurko z Ameriky Mám v Amerike dávneho kamaráta. Chodili sme spolu do školy na Čajakovej v Bratislave, hrávali sme futbal, zbierali známky. Býval na ôsmom poschodí neďaleko nás. Boli sme tretiaci. Ďurko jedného dňa do školy neprišiel. Myslel som, že je chorý, bol som u nich zazvoniť, ale nikto neotváral. Ani nasledujúce dni sa v škole nezjavil, v ich oknách sa nikdy nesvietilo. Učiteľka povedala, že Ďurko sa odsťahoval, ale že nevie kam. Mrzelo ma, že sa odsťahoval takto, potajomky, ani mi nič nepovedal. Roky neskôr mi prišla z Ameriky obálka a boli v nej americké známky. Od Ďurka. Vraj býva v Amerike a má sa dobre. Občas sme si napísali, aj v čase počítačov, faxov a telefónov, to boli výlučne rukou písané listy. Raz, dvakrát za rok. Nikdy mi neposlal fotografiu ako vyzerá, zdalo sa mi, že vyštudoval, oženil sa a má dobré zamestnanie. Preskočím plno rokov. Keď sme s Erikou začali chodiť do USA, párkrát sme sa s Ďurkom stretli. Netuším, ako vedel, v ktorom hoteli práve sme, zjavil sa podvečer, len mi zavolali z recepcie, že je tu návšteva. Erika sa to často ani nedozvedela. Zvyčajne sme sa boli hodinku – dve prejsť, porozprávať sa. Vtedy som už tušil, že má vysokú funkciu v dôležitom, tajnom podniku. Ani len do cudziny nesmel cestovať. Preto sa pýtal veľa na Februárku, Československo. Zaujímala ho politika. Ukázalo sa, že jeho firma vyrába zbrane. Pár krokov za nami vždy išiel jeden pán v obleku a tmavých okuliaroch – šofér. V decembri 2016 sme s Erikou boli na Floride. S Ďurkom som sa stretol viackrát, a boli to dlhé prechádzky a rozhovory. Už nepracoval v zbrojárskej firme, robil niečo, čo po americky nazýval lobbying. Stále bol dobre platený viacerými zbrojárskymi firmami, mal veľkú kanceláriu vo Washingtone. Sťažoval sa, aká je to ťažká práca. Výrobky amerického zbrojárskeho priemyslu sú žiadané po celom svete, o zákazníkov by nebola núdza. Problémom je americká legislatíva, ktorá komplikovanými zákonmi zakazuje zbrane predávať cudzím štátom, či zahraničným firmám, ktoré nespĺňajú prísne požiadavky demokracie, mierového spolunažívania, dodržiavania ľudských práv, a ktovie čoho ešte. Ale zo 195 štátov sveta, tieto podmienky nespĺňa 188! Veľkú časť zbrojárskych výrobkov nakupujú Spojené štáty americké, míňajú ich hlavne vo vojne v Afganistane, ale keby táto skončila, tak mu vznikne veľký problém. S nostalgiou spomínal na čas, keď Sovietsky zväz okupoval Afganistan a USA afganským Mudžahedínom dodala tie najmodernejšie zbrane, aké si len želali. Keď sa Mudžahedínom podarilo vyhnať sovietskych vojakov z krajiny, otočili zbrane proti vojakom USA. Vraj sníva, keby tak Čína alebo Rusko napadli niektorú susednú krajinu. Ale to, bohužiaľ, neprichádza vôbec do úvahy. Zamyslel som sa. Teda o Číne netuším, čo by ich mohlo vyprovokovať k napadnutiu susednej krajiny. Taiwanu sa vyhráža už od konca 2. svetovej vojny, s Indiou sa pohraničníci mlátia lopatami v pár himalájskych údoliach, o inom neviem. Ale, čo keby Rusko napadlo Ukrajinu? Zdalo sa mi, že to by sa dalo vyprovokovať. Stačilo by Ukrajinu podporovať v akomkoľvek snažení, ktoré by bolo proti záujmom Ruska. Rusko nechce susediť s ďalším štátom, ktorý by sa stal členom NATO. Na rozhovor som potom zabudol, však sú to len táraniny. V jedno poobedie som bol nakupovať v Lidl-i, a keď som vyšiel na parkovisko, pritočil sa ku mne jeden pán. Hovoril so mnou česky. Kamarát Ďurko vraj priletel do Anglicka a rád by sa so mnou porozprával. Nákup som odniesol domov, Erike som povedal, že idem na výlet. Za rohom čakala čierna limuzína. Ďurko v nej nebol. Ja som za akékoľvek dobrodružstvo, tak nech ma vezú. Netrvalo dlho a prišli sme k letisku, ktoré som nepoznal. Pri vjazde pre požiarne autá nás už čakali, zdvihli závory, a vyšli sme na pristávaciu plochu. Tam stálo malé prúdové lietadlo. Limuzína prišla k nemu, schodíky boli spustené a vo dverách stál vojak v elegantnej uniforme. V lietadle bol Ďurko a ďalší distingvovaní šedovlasí páni v uniformách, obsypaných medailami. To neboli obyčajní vojaci. Ďurko mi podal ruku. Rozprával som sa s ním po slovensky, český pán to prekladal do angličtiny. Veľmi dobre. V lietadle som strávil asi hodinu. Dostal som minerálku. Hovoril som iba ja a Ďurko. Rozprávali sme sa na tému, čo by sa dalo urobiť, aby Ukrajina vyprovokovala Rusko k invázii. Mne sa to zdalo ľahké a možné. Admiráli, či generáli len počúvali, z ich strany nepadlo ani slovo. Ďurko ma vyprevadil k dverám. Zdalo sa mi, že bol spokojný. Povedal, že by sme sa mali znovu stretnúť, on to zariadi a dá mi vedieť. Limuzína ma odviezla do mojej dedinky, ale vyložili ma na autobusovej zastávke. Celé mi to vyfučalo z hlavy. Ďurko si trochu potrpí na záhadnosť a velikášstvo. Ale je to fajn kamoš. Vraj, až zase budem v Amerike, mohli by sme si zahrať futbal. Bol som plávať na plavárni, bolo málo ľudí. Po odplávaní ma v šatni oslovil pán. Po česky. Ten istý, ako minule. Vraj Ďurko pozdravuje, a či by som zajtra ráno nemohol ísť na dlhší výlet. Nasledujúce ráno som sadol na autobus, ktorý smeroval do národného parku. Na ďalšej zastávke autobusu stála čierna limuzína tak, že autobus musel zastať v jazdnej dráhe. Vedel som, že čaká na mňa. Limuzína ma odviezla na to isté letisko, lietadlo čakalo pripravené na odlet. Nastúpil som. Zavreli sa dvere a lietadlo okamžite vzlietlo. V lietadle som bol len ja, Ďurko a ten Čech. Hovorím, "tak Ďurko, to je snáď veľa. Ja mám byť na prechádzke, teraz niekam letíme, však ja nemám pas, ani kartičku poistenca." Vraj sa nemám znepokojovať, všetko je pod kontrolou, porozprávame sa s pár ľuďmi a lietadlo ma dovezie naspäť. Stisol gombík a do kabíny vošla letuška s vozíkom, kde boli chlebíčky, minerálky, zákusky – škoda, že som mal výdatné raňajky. Ďurka sa nadarmo pýtať, kam letíme. Leteli sme dlho, našťastie letuška prišla znovu a servírovala obed. Boli tam kuracie prsia, ryža, zemiačky. Najviac mi chutili mäsové placky v grilovanej omáčke s praženou kukuricou. Pripútali sme sa a lietadlo zosadlo na pristávaciu dráhu. Zarolovalo k veľkej čiernej limuzíne s tmavým oknami. Limuzína vyrazila a pred nás sa zaradil motocyklista v uniforme, s modrým majáčikom na motocykli. Kvôli tmavým oknám som toho moc nevidel. Motorka odbočila a my sme vošli do podzemnej garáže veľkej bielej vily uprostred krásnej záhrady. Vjazd strážili vojenskí policajti, tí len salutovali a prešli sme bez zastavenia. Potom sme išli, ja, Ďurko a ten Čech, chodbami a po schodoch hore. Vstúpili sme do krásnej veľkej kancelárie s takým oválnym výklenkom, v ktorom sa dali tušiť tri okná. Bol deň, ale závesy boli zatiahnuté. Pred oknami bol veľký pracovný stôl, podobný, ako mal môj otec. Pred pracovným stolom bol krásny modrý koberec s nejakým logom. Po oboch stranách kancelárie boli pohodlné sedačky. Sedeli tam generáli a admiráli a ďalší ľudia. Trochu som sa hneval na Ďurka, lebo som bol jediný, čo nemal oblek, či bielu košeľu a kravatu. Olivovo zelené tričko, khaki nohavice a turistické baganče. Však som mal ísť na výlet! Nikto nič nehovoril, na niekoho sme čakali. Otvorili sa bočné dvere a do miestnosti vošiel starší šedovlasý pán, určite som ho niekde predtým videl. Postavili sme sa, a keď si sadol za pracovný stôl, sadli sme si aj my. Začal Ďurko: "Všetci sa tu poznáme a vieme o čo ide. Než padne definitívne rozhodnutie, chceli sme hovoriť priamo s človekom, ktorého nápad to bol." Čech to prekladal do angličtiny. "Čo sme zatiaľ zvládli – ukrajinský parlament prijal zákony, ktoré sú v súlade s myšlienkami, s ktorými prišiel náš priateľ z Východnej Európy." "Vieme, že na Ukrajine sa hlási k ruštine ako materinskému jazyku 29,6% obyvateľov nad 18 rokov. Vláda zakázala dovoz a predaj kníh z Ruska. Predtým ruské knihy tvorili 60% kníh na trhu." "Parlament tiež prijal zákon o ukrajinskom jazyku, ktorý hovorí, že ukrajinský jazyk je jediným štátnym jazykom a vyučovanie na všetkých stupňoch môže prebiehať len v ukrajinskom jazyku." "Rozličnými kanálmi podporujeme hnutia a organizácie, ktoré hlásajú protiruské idey. Podporujeme ozbrojené pravicové jednotky, hlavným predstaviteľom je brigáda Azov, ktorá sa otvorene hlási k fašistickým ideám. Jednotka bude čoskoro začlenená do ozbrojených jednotiek Ministerstva vnútra Ukrajiny." "Podporujeme všetky iniciatívy zo strany Ukrajiny urýchlene vstúpiť do NATO a stať sa členom EÚ." "Čo ďalej? Slovo dávam kamarátovi Vladovi." Mal som trému, cítil som sa, ako na maturitnej skúške. Začal som: "Ukrajina bola oddávna naklonená Rusom a ruskej krajine. Rusko sa mohlo na Ukrajinu vždy spoľahnúť. Toto sa skončilo vládou ministerského predsedu Janukoviča. Odmietol podpísať dokumenty, ktorými by sa Ukrajina uchádzala o prijatie do EÚ a následne musel utiecť do Ruska. V krajine začali Majdanské nepokoje a skoro vypukla občianska vojna. Medzitým Rusko obsadilo a anektovalo Krym, a finančne i zbraňami podporilo vojenský prevrat v dvoch doneckých oblastiach, ktoré nakoniec vyhlásili nezávislosť od Ukrajiny. To je východisko, na ktorom treba stavať. Rusko nie je spokojné, že už priamo susedí s tromi štátmi, ktoré sú nielen členmi Európskej únie, ale aj NATO. Keď sa tieto 3 baltické štáty stali v roku 2004 súčasťou EÚ a NATO, udialo sa to rýchlo a Rusko nestačilo zareagovať. Skonsolidované a silnejšie Rusko však teraz urobí čokoľvek, použije aj vojenskú silu, len aby Ukrajina, obrovský susedný štát, neskončil v područí, pardón, náručí NATO. Už v roku 2011 tu boli snahy Gruzínska stať sa členom NATO, ale to sa vtedy Rusku podarilo zastaviť. Druhou časťou snaženia musí byť fingovanými dokumentami a mediálnym pokrytím, navodiť u ruských politických a vojenských predstaviteľov presvedčenie o nízkej obranyschopnosti Ukrajiny, o možnosti obsadenia hlavného mesta a veľkej časti Ukrajiny, behom pár dní. Podobne, ako sa im to podarilo v roku 2014 na Kryme." Odmlčal som sa. Šedovlasý pán vstal spoza pracovného stola, vstali aj ostatní. Prišiel ku mne, podal mi ruku a povedal: "Vladimir, thank you". Odišiel bočnými dverami. Ďurko hovorí: "Tak tu sme hotoví, odveziem Ťa na letisko. Večer budeš doma." V garáži sme nasadli do limuzíny, pred východom čakal motocyklista v uniforme. Zapol modrý maják a vyrazili sme na spiatočnú cestu. Ďurko otvoril pekný, kožený kufrík. Bol plný amerických stodolároviek. "Veľmi si nám pomohol, poriadne sme na tom zarobili. Ďakujeme, a tu je malá pozornosť." Auto nás doviezlo k čakajúcemu lietadlu. Zobral som kufrík, podal Ďurkovi ruku a vyšiel schodíkmi do lietadla. Za chvíľu sme boli vo vzduchu. Letuška prišla zase s vozíkom s jedlom a pitím, ale bol som unavený a zaspal som. Prebudil som sa, keď sme pristávali. Vonku bola tma a pod schodíkmi čakala limuzína. Keď sme vychádzali z letiska, lietadlo už štartovalo na cestu naspäť. Ale môj kufrík zostal na palube. Zabudol som ho! Auto ma zase vyložilo na autobusovej zastávke, neďaleko bytu. Erika už bola v posteli, vraj v chladničke je guláš, môžem si zohriať. Chcel som jej povedať, aké dobroty som ja dnes mal, ale asi by mi neverila. Skelton, január 2023, v knihe Moje písačky

Nobelovu cenu za mier 2023 neprijmem! Koncom roku 2023 začali o mne písať svetové médiá, ako o pravdepodobnom kandidátovi na Nobelovu cenu za mier. Som poctený ocenením môjho prínosu pre mier na Ukrajine, ale cenu nemôžem prijať. Vraj je k nej aj milión švédskych, či nórskych korún. Mám dôchodok, tiež v korunách, akosi tie peniaze nepotrebujem. Viem, že sklamem mnohých Slovákov – bol by som prvý Slovák, čo dostal Nobelovu cenu za mier. Ale nedokážem akceptovať, že cenu mám dostať za tak jednoduchú myšlienku, ktorá síce zastavila zabíjanie vo vojne medzi Ruskom a Ukrajinou, ale mohla, a musela napadnúť každého rozmýšľajúceho človeka. Rok vo vojne medzi Ukrajinou a Ruskom hynuli ľudia, vojna spôsobila najväčší pohyb utečencov v rámci Európy od 2. svetovej vojny. Civilizované a vyspelé štáty sveta od prvého dňa ruskej invázie vyhlásili podporu Ukrajine pri obrane svojej krajiny. Vojenská podpora Ukrajine bola deklarovaná, že neskončí, kým Ukrajina nezvíťazí. (Keď niekto zvíťazí, musí byť niekto, kto je porazený!) Vojenskú podporu, prekračujúcu teraz hodnotu 100 miliárd dolárov, predovšetkým dodávkami amerických zbraní, ukrajinskému ľudu poskytli a zaplatili občania USA a členských štátov NATO. Prínos mňa a Charty Matrijoška k mierovému ukončeniu vojny bolo, že sme prinútili vlády 30-tich štátov NATO, aby záväzne vyhlásili, v dosiahnutí ktorých konkrétnych vojenských cieľov budú Ukrajinu podporovať. Vládam sme dali na výber medzi tromi variantmi:  Ukrajinu budeme plne podporovať, kým bojuje o vrátenie území, ktoré jej patrili pred začiatkom vojny vo februári 2022. Ukrajinu budeme v boji plne podporovať, kým nezíska naspäť aj Krym a luhanskú a doneckú oblasť. Ukrajinu budeme v boji plne podporovať, kým nezíska územia po pohorie Ural.   Výsledkom bolo, že väčšina štátov NATO vyhlásila, že nebudú Ukrajinu podporovať vo vojenskom ťažení o získanie území, ktoré jej fyzicky nepatrili pred začiatkom invázie Ruska. Toto dalo jasný signál Rusku a jeho predstaviteľom, rovnako ako aj ukrajinskej vláde. Boj na fronte medzi Ruskom a Ukrajinou bol pozastavený dočasným prímerím, ukrajinské jednotky sa v oblasti Donbasu stiahli za svoje hranice. Pár mesiacov nato začali mierové jednania, ktoré úspešne pokračujú. Jedno z možných riešení bude, že NATO, v záujme mierového spolunažívania, zmrazí na nejaký čas prijatie Fínska a Ukrajiny. Skelton, február 2023 Skelton, február 2023, v knihe Moje písačky

Detský výtvarný krúžok v knižnici v Guisborough Deti majú týždeň zimné prázdniny. S vnučkou Izabelou sme vymysleli ísť do knižnice vo vedľajšom mestečku Guisborough. Je tam detský kútik, kresielka, pulty s mnohými detskými knihami. Ľahko sa tam dá stráviť príjemná hodinka. Izabela sa vrhla na knihy, niečo sme začali čítať. Potom našla veľký papier a farebné ceruzky. Ukázalo sa, že o pol hodiny začne krúžok výtvarnej činnosti. V miestnosti, veľkosťou školskej triedy, pripravili pracovníčky farebné papiere, ceruzky a fixky, detské nožnice, tuby s lepidlom, farebné pierka, ozdoby. V miestnosti bolo 8 stolov a pri každom štyri stoličky. Začali prichádzať deti s rodičmi, niektoré so starými rodičmi. Aj ja s Izabelou sme si našli stôl a pustili sa do práce. Už bolo dosť plno, keď do miestnosti vošiel otec s asi 8-ročnou dcérkou. Potmavšej pleti, tipoval by som, že zo Srí Lanky. Pri našom stole boli dve voľné stoličky, chcel som mu ukázať, že nech si sadne k nám, budeme mať spoločnosť. Nestihol som tak urobiť, prešli okolo nás a sadli si k poslednému voľnému stolu. Deti a rodičia stále prichádzali, k nám si prisadla mamička s tromi deťmi, doniesli si odniekiaľ stoličky. Do priestoru medzi stolmi umiestnili zamestnankyne ďalší stôl a stoličky. Všade bolo plno, deti maľovali, vystrihovali, lepili. Medzi stolmi chodili zamestnankyne knižnice, poradiť, porozprávať sa, ukázať, ako niečo urobiť. Ja som robil ježka, Izabela maľovala a lepila na okrúhlom papierovom tanieri hlavu veveričky. Urobila jej huňatý chvost. V miestnosti bolo rušno a deti i dospelí sa veľmi bavili. Pri poslednom stole, pri okne, sedel otec s dcérkou, tí zo Srí Lanky. Otec sedel tvárou do miestnosti, dcéra oproti nemu, takže chrbtom k ostatným deťom. Pri stole mali dve voľné stoličky, plno miesta. Až ma trochu zamrazilo. Nechcel by som si s nimi vymeniť miesto. V médiách, alebo aj v živote sa stretávame s rasizmom, keď Rómovi vynadajú do Cigánov (môžu mu vynadať do debilov, ale nie do Cigánov), zbijú na ulici černocha. Spoločnosť proti tomuto bojuje zákonmi, políciou, ale ako urobiť, aby ľudia boli ochotní prisadnúť si k otcovi a dcére s tmavšou pleťou? Sú všetci v tomto malom mestečku a mestskej knižnici rasisti? Dávno, pred vyše 30-timi rokmi, som cestoval autobusom z Trenčína do Bratislavy. Na nástupišti čakalo dosť ľudí, prišiel autobus, a ľudia nastupovali prednými dverami a kupovali si lístky. Dvaja Rómovia, asi 25-roční, boli v skupine cestujúcich, ale zjavne púšťali všetkých bielych (gadžov) dopredu. Nastúpili ako poslední. Zdalo sa mi to veľmi nespravodlivé. Väčšinu svojho života som prežil v Nórsku, tam sa do dopravných prostriedkov tlačia potmavší prví, predbiehajú mamičky s deťmi, a ľudia mlčia, lebo keby sa ozvali, boli by označení za rasistov. Nikto nechce byť rasista. V médiách, školách, všade do nás hučia, že sme si rovní a nikto nesmie nikoho diskriminovať. Mne sa niekedy zdá, že niektoré skupiny sú si rovnejšie, než ostatní, tak, ako černoch, ktorého, v električke v Oslo, pokutujú za cestovanie na čierno, to vyhlási za rasizmus, lebo pokutovali iba jeho. V trolejbuse z Kramárov som zažil skupinku výstredne oblečených LGBT+ mladíkov. Bozkávali sa ako v porno filme, cestujúci na nich zazerali, ale mlčali. Keby to bol chlapec a dievča, heterovia?, heteráci?, okamžite by prišla reakcia: "Toto si nechajte na doma!" Skelton, február 2023, v knihe Moje písačky

Alfy, Bety a Epsilony v roku 2023 V roku 1932 vyšla kniha spisovateľa Aldous Huxleyho Krásny nový svet. Pred 90 rokmi opísal, ako bude vyzerať svet v roku 2540. Ideálna spoločnosť, ktorá nepozná vojny, hlad, trápenie, sociálne nepokoje. Deti, teda ľudia sa nerodia, ale sa vyrábajú pásovo v inkubátoroch. Už pri výrobe sú ľudské embryá modifikované, aby spĺňali rozličné potreby spoločnosti. Ľudia sa vyrábajú v 5-tich modeloch – Alfy, Bety, Gamy, Delty a Epsilony. Spoločnosť potrebuje rozličné modely na zabezpečenie rozličných úloh. Epsilony sú najmenej vyvinutí jedinci, predurčení vykonávať najhoršie a najťažšie manuálne práce. Alfy sú naopak najvyvinutejší ľudia / výrobky, ktorí pracujú v riadení spoločnosti, kontrole, v sektore kultúry a osvety. Bety sú tiež sofistikované, predurčené na prácu v školstve, v liahňach, kde sa vyrábajú ľudia. Alfy sa môžu stýkať len s Betami. Gamy, Delty a Epsilony slúžia Alfám a Betám. Gamy ako služobníctvo a upratovanie, Delty a Epsilony vykonávajú manuálne práce, vo výrobe. Epsilony sa nachádzajú najnižšie na hodnotovom rebríčku. Zatriedenie do rozličných skupín sa pri výrobe ľudí, ešte v stave embryí, predurčuje dávkovaním kyslíka, teplotou, v akej sú udržované, vystavením röntgenovému žiareniu. Deltám a Epsilonom sa navyše do výživy pridáva alkohol. Toto sa deje preto, lebo spoločnosť k svojmu fungovaniu potrebuje vedcov, umelcov, lekárov, manažérov, ale aj policajtov, upratovačky, sestričky, opatrovateľky, predavačky, robotníkov. Predurčovaním ešte v štádiu embryí zabezpečíme, že každá z piatich skupín spoločnosti je šťastná a spokojná práve v tých prácach, na ktoré sú určené. Epsilony sa tešia z ťažkej práce, tešia sa, že nemusia sedieť v kanceláriách a namáhať si mozgy rozmýšľaním. Majú jednoduchú a opakujúcu sa prácu, a sú šťastné. Takto je celá spoločnosť spokojná, lebo "každý pracuje pre každého". Okrem predurčovania ľudí počas liahne, pokračuje predurčovanie v škôlkach, napr. počas spánku, tichým diktovaním textov, pravidiel, podľa ktorých tá ktorá skupina má fungovať. Indoktrinácia pokračuje v dospelom veku pomocou rozhlasu a kín. Knihy neexistujú, existuje len jeden jazyk. Individualizmus a samotárstvo je odsudzované. Aldous Huxley v predslove k vydaniu z roku 1946 napísal, že vynechal v knihe štiepenie atómu, ktoré síce v roku 1932 bolo známe, ale ešte neboli v praxi vyskúšané jeho pozitívne a negatívne účinky. Atómové elektrárne na jednej strane, atómové bomby na druhej. V dobe Aldous Huxleya nebola televízia, a predovšetkým nebol internet. Internet je ako štiepenie atómu. Tiež môže byť veľmi prospešný pre ľudstvo, alebo byť jeho záhubou. Keby Aldous Huxley svoj román napísal dnes, určite by najdôležitejšia časť predurčovania ľudí patrila sociálnym sieťam. Tie už teraz robia z veľkej časti ľudstva Delty a Epsilony. Okrem práce v zle platených a neatraktívnych prácach, trávia väčšinu času na fejsbuku a iných sociálnych sieťach. Platí pre nich len to, čo je na fejsbuku. Majú svoj alternatívny svet fejsbuku, svet jednoduchý, lebo každý si nájde skupiny, ktoré zmýšľajú podobne ako on / ona. Dáva im to slobodu a schopnosť riadiť svet, lebo lajkami a oceňovaním spoluurčujú, čo sa na fejsbuku dostane do popredia, a čo zanikne. Dokonca si tam napíšu, čo chcú, a druhí to čítajú a hodnotia. Samozrejme to nesmie byť dlhšie, než tri jednoduché vety. Epsilony v románe Aldous Huxleyho poznali len jednoslabičné slová. Delty a Epsilony dnešného sveta vedia prečítať a pochopiť tri vety. Neustála prítomnosť na sociálnych sieťach, odpútava ich pozornosť od vlastných problémov a riešení. Na fejsbuku stretávajú rovnakých ľudí, s rovnakými neriešiteľnými problémami, a uspokojuje ich, že však aj iní sú na tom rovnako zle. Ten, kto ovláda fejsbuk, ovláda aj myslenie Delt a Epsilónov – a celý moderný svet! V románe Aldous Huxleyho používajú ľudia pravidelne Somu – drogu šťastia a radosti. Skelton, február 2023, v knihe Moje písačky

upravené v marci 2026
copyright 2000-2026 © Vlado Branko