|
|
|
Imigráciu potrebujeme
Imigráciu potrebujeme, lebo nám starne obyvateľstvo a nemal by kto pracovať na stále sa zväčšujúci počet neaktívnych ľudí, ktorí zároveň dlhšie žijú a potrebujú stále väčšiu starostlivosť.
Toto tvrdia ľudia rozhľadení, rozumní a progresívne zmýšľajúci. Oproti nim stojí stále zväčšujúca sa časť obyvateľstva, ktorá je silne proti imigrácii, chcú vracať imigrantov do domovských krajín.
Ľudia rozumní a progresívne zmýšľajúci vidia riešenie imigrácie podobne, ako problém roky trvajúcich súch časti krajiny, kde tým veľmi trpí poľnohospodárstvo, rastlinná a živočíšna výroba, tak že v inej časti krajiny otvoria priehrady a voda zaplaví krajinu. Takže voda zaleje aj časť krajiny, ktorá ju nutne potrebuje a vyrieši tým problém, ale zaleje a narobí škody aj na území, ktoré suchami netrpí. Ľudia rozumní a progresívne zmýšľajúci len dúfajú, že škody narobené na ostatnom území budú menšie, než prospech a zlepšenie situácie na územiach trpiacich suchom.
Nedalo by sa riešiť problém tak, že sa voda z jednej časti územia kontrolovateľne privedie do suchej časti kanálmi, či potrubiami?
Rovnako sa dá pozrieť na otázku imigrácie - Nie záplavou, ale kontrolovateľným prísunom “potrebného” a dopredu stanoveného prisťahovalectva. Aj obnovením a stavaním na princípe, ktorý roky vo vyspelej časti sveta fungoval - Gastarbeiter. Pozvaný pracovník, ktorý príde za prácou do krajiny, kde je nedostatok pracovníkov jeho profesie, má vyššie príjmy, než by mal v domovskej kajine a tak veľmi zlepší životnú situáciu rodiny doma, postaví dom, zabezpečí deťom vzdelanie, fakticky budúcnosť. Rovnako, ako Nór, ktorý na pár rokov odíde pracovať na ropné veže v Severnom mori. Pár rokov naplno pracovať, pravdepodobne veľa hodín týždenne, veď načo mu je voľná sobota, či nedeľa na ropnej veži. Obidvom to dáva veľmi vysoký príjem, ktorý mladému človeku a mladej rodine dá možnosť ekonomického štartu do života. (Trnavčania, či komárňanci každodenne dochádzajú za prácou do Bratislavy, lebo sa tam dostanu k oveľa vyššiemu príjmu.)
Na Slovensku máme Ukrajincov, pracujúcich v zdravotníctve, lekárov, lebo ich potrebujeme. V Anglicku si zoberiem ako príklad opatrovateľky v domovoch dôchodcov. Nemalá časť sú z Nigérie. Jednou z motivácie je spoločný jazyk - angličtina. V Anglicku sú obrovské firmy spravujúce desiatky až stovky sociálnych zariadení, ktoré majú v Nigérii agentúry, ktoré im hľadajú vhodné pracovníčky. Celé je to súkromný sektor podliehajúci nízkej štátnej kontrole, či dozoru. Výsledkom je, že mnohé kontrakty sú absolútne nevýhodné pre zamestnankyne, často sú zmluvne viazané na 3 - 5 rokov k jednému zamestnávateľovi a nemôžu si hľadať/nájsť inú prácu. V mnohých prípadoch je to aj dané pracovnými vízami, ktoré platia len pre prácu u konkrétneho zamestnávateľa. Ak dajú výpoveď, automaticky im končí legálny pobyt v krajine. Nie je to blízke otroctvu a obchodovaniu s ľuďmi?
Dalo by sa aj ináč - predovšetkým kompenzovať vzdelávací systém východzej krajiny za to, že študent po ukončení štúdií odchádza pracovať do inej krajiny. Možno pri lekárskej vysokej škole mať časť rovno financovanú z Anglicka, ktorá vychováva študentov, ktorí majú plány presťahovať sa za prácou do Anglicka. Tento problém, oddávna pomenovaný Brain Drain, nie je len problémom Nigérie. Je to celosvetový problém menej prosperujúcich krajín. Zo Slovenska odchádzajú vyštudovaní medici do Čiech a iných západných krajín. Rovnako z Ukrajiny do Poľska, či Slovenska, alebo Nemecka.
(Nevyriešiteľný problém - čo tak zaviesť na Slovensku školné na vysokých školách? Časť financií, ktoré školy dostávajú od štátu, konvertovať na študentské pôžičky, ktoré by však študent platil ako školné. Škola by dostala tie isté financie, len študent, keď ukončí štúdium, má pôžičku, ktorú treba splatiť. Ktorá sa však rozlične dá upravovať, ak študent zostane na Slovensku a pracuje v profesii, na ktorú ho škola pripravila. Možno by vôbec pôžičku neplatil. Mal by školstvo zadarmo, tak ako je to aj myslené.)
V Nigérii by sa Anglicko mohlo podieľať na spolufinancovaní lekárskeho vzdelania a v Anglicku by potom záujemci mohli dostať pracovné víza platné pokým záujemca robí vo svojej profesii a prípadne v štátnom zdravotníctve.
Skelton, február 2026
|
|
Každý štát chce byť suverénny
Väčšina suverénnych štátov sú suverénne, len kým s tým súhlasia okolité štáty a eventuálne aj vzdialenejšie mocnosti. Ukrajina sa cítila suverénna, kým ruské vojská neprekročili jej hranice a neokupovali jej územie. Poľsko je suverénny štát, ale má reálne obavy, že by jeho suverenitu mohol narušiť iný štát, vidí reálnu hrozbu a intenzívne buduje svoju vojenskú obranu. Najjednoduchšou cestou ku skutočnej suverenite je sila. Sila vojenská a hospodárska. Len veľmi silný štát má predpoklad naozajstnej, neporušiteľnej suverenity.
Na svete existuje približne 193 štátov, ale zjednodušene by sa dalo povedať, že príkladom štátov, ktoré spĺňajú predpoklad naozajstnej, neporušiteľnej suverenity, je 19 štátov zhromaždených v Skupine G20.
Organizácia G20 spája 19 najvýznamnejších a najvyspelejších štátov sveta. Predstavuje približne 85% hrubého svetového produktu, 75% medzinárodného obchodu, 78,9% svetovej populácie a 60% svetovej pevniny. Sú to: Argentína, Austrália, Brazília, Čína, Francúzsko, India, Indonézia, Japonsko, Južná Afrika, Kanada, Kórejská republika, Mexiko, Nemecko, Rusko, Saudská Arábia, Spojené kráľovstvo, Spojené štáty americké, Taliansko, Turecko.
Európa je tam zastúpená Spojeným Kráľovstvom, Francúzskom, Nemeckom, a Talianskom. To je jedna pätina všetkých členských štátov.
3 členské štáty EÚ sú vo svojej moci a samostatnosti rozhodovania silne oklieštené diktátom EÚ.
Ďalším takýmto spojením sú tri štáty Canada, Mexiko a Spojené štáty americké, ktoré oddávna majú (výlučne) ekonomické dohody.
Najväčšiu časť 20. storočia boli na svete dve veľmoci, Spojené štáty americké a Sovietsky Zväz. Tieto boli od seba veľmi vzdialené, a každá mala svojich spojencov, svoju sféru záujmov, štáty geograficky tiež pomerne dosť vzdialené. Len v Európe ich spojenecké štáty susedili priamo a preto bola Európa dlhé desaťročia rozdelená naprieč Železnou oponou. Nešťastím jednej veľmoci bolo, že nesprávnym a nerozumným politickým smerovaním vedenia štátu došlo k jej rozpadu. Zostala len jedna svetová veľmoc - Spojené štáty americké. Pre veľmoc, teraz už superveľmoc, to bola tá najlepšia situácia. Pragmatické Spojené štáty americké - jediná veľmoc na svete. ABSOLÚTNE SUVERÉNNY štát, postavený na vojenskej a hospodárskej sile. Majú Spojené štáty americké záujem, aby to tak zostalo?
V súčasnej dobe jej postavenie na špičke mocenskej pyramídy začína hospodársky ohrozovať rýchlo vzostupujúca Čína a, aspoň mocensky, aj bývalý Sovietsky Zväz, premenený na Rusko.
Vojna na Ukrajine v tomto smere veľmi podporuje Spojené štáty americké. Na jednej strane vojna vojensky i hospodársky vyčerpáva konkurenčnú veľmoc Rusko, na druhej strane je obrovským ekonomickým prínosom pre vojenský priemysel USA. Nielen odbytom vojenskej techniky priamo pre Ukrajinu, ale aj hrozbou rozšírenia vojnového konfliktu na západ. Výsledkom je intenzívne navýšenie predaja vojnovej techniky krajinám v Európe, ktorým USA signalizuje, že sa vo vyššej miere musia spoľahnúť na vlastnú obranychopnosť.
Predstaviteľ veľmoci USA šokoval svet, keď prehlásil, že má záujem o pričlenenie Grónska pod svoju jurisdikciu ako i ovládnutie Panamského prieplavu. Akokoľvek to znie absurdne, z hľadiska upevnenia suverenity (obranyschopnosti) štátu USA to z pohľadu jeho mocenských záujmov znie pragmaticky /rozumne.
Treba si uvedomiť, že (super)veľmoc nie je a priori nepriateľsky orientovaná voči ostatným krajinám. Dlhú dobu sme hovorili o Spojených štátoch amerických ako o, viac-menej morálnom a spravodlivom, policajtovi sveta. Ako policajt zakročil pri vzdialených lokálnych konfliktoch, štátnych prevratoch, proti extrémistickým hnutiam. Naposledy bombardovaním atómových zariadení v Iráne, ale aj Irák, Taliban v Afganistáne, vojna v Kosove a mnohé iné. Často vystupoval v záujme konzervatívnych, kapitalistických strán, keď im hrozila volebná prehra so socialistickým, či marxistickým smerovaním.
Skelton, január 2026
|
